-*SMOKEY*-

Image and video hosting by TinyPic

Veda + Technika-clanky

7.Nových divov sveta

Vyše sto miliónov ľudí rozhodlo v dosiaľ najväčšom on-line hlasovaní o nových siedmich divoch sveta. Veľký čínsky múr, rímske Koloseum, peruánske Machu Picchu, zvyšky jordánskeho mesta Petra, indický Tádž Mahál, brazílska socha Krista Spasiteľa a mexická pyramída Chichén Itzá nahradili pôvodných sedem antických divov sveta, ktoré tvorili egyptské pyramídy v Gíze, Semiramidine visuté záhrady v Babylone, Artemidin chrám
v Efeze, Diova socha v Olympii, Mauzóleum v Halikarnasse, Rodský kolos a Alexandrijský maják. Z nich dnes už môžeme obdivovať len pyramídy v Gíze.

S nápadom nahradiť sedem divov an­tického sveta prišiel švajčiarsko-kanadský filmár Bernard Weber. V roku 2001 založil nadáciu s názvom New7Wonders, ktorá pod mottom Naše dedičstvo je naša budúcnosť o rok neskôr spustila kampaň. Tá vyvrcholila slávnostným podujatím na lisabonskom štadióne Benfica, kde no­vé divy sveta predstavili v magický deň
07. 07. 07.

VEĽKÝ ČÍNSKY MÚR (Čína)
Najrozsiahlejšia stavba na svete, vraj jediná viditeľná z vesmíru, ktorá ako veľký drak spojila existujúce pevnosti do jednotného obranného systému proti nájazdom mongolských kmeňov. Prvú časť múru začali stavať už v 7. storočí pred naším letopočtom. Veľkým, či Dlhým múrom sa však stal až v 3. storočí pred n. l. za vlády dynastie Čchin, keď cisár Čchin Š´chuangťi zjednotil Čínu. Vtedy sa  začali spájať obranné valy a budovať Veľký múr so strážnymi vežami od zálivu Liaodong na východe až po pevnosť Tunchuang za koridorom Gansu na západe. Múr meral 6 400 kilometrov a miestami bol vysoký až 11 metrov. Dnešná po­doba múru pochádza z 15. až 17. storočia. Pôvodne ho stavali zo skál, dreva, trávy a ze­me. V čase dynastie Ming pribudli aj tehly. Veľký čínsky múr však po vynájdení pušného prachu a ďalších moderných zbraní stratil ako pevnosť význam.




 KOLOSEUM, RÍM (Taliansko)
Impozantná stavba, ktorá dodnes ovplyvňuje výstavbu moderných športových štadiónov. Amfiteáter Flaviovcov začal stavať v roku 88 pred n. l. cisár Vespazián, dokončili ho však až po ôsmich rokoch za vlády jeho syna Tita. Meno Koloseum pochádza z colosusu, 40 metrov vysokej sochy cisára Nera, ktorá vtedy stála neďaleko. Koloseum má pôdorys elipsy s obrovským hľadiskom a otvorenými arkádami z kameňa a mramoru. Bolo vysoké 48 metrov, dlhé 189 metrov a široké 156 metrov. Do hľadiska sa zmestilo až 50 000 divákov. Slúžilo ako aréna pre hry, gladiátorské zápasy, divadelné predstavenia a dokonca po zatopení arény aj na námorné bitky. Koloseum sa používalo do ro­ku 217, keď ho poškodil požiar. Zákaz hier v piatom storočí, zemetrasenia a rozkrádanie kameňa ho neskôr  premenili na ruiny.

  MACHU PICCHU (Peru)
Posvätná pevnosť Inkov ukrytá v Andách hlboko v amazonskom pralese nad riekou Urubambou vo výške 2 360 metrov nad morom vznikla okolo roku 1440 asi sto kilometrov od vtedajšieho centra inkskej ríše Cuzca. Komplex s chrámami, palácmi, terasami a záhradami dal postaviť zakladateľ impéria Inkov Pachacuti Yupanqui. V Machu Picchu žilo maximálne 750 obyvateľov, ktorí mesto náhle opustili necelých sto rokov po jeho vzniku. Stalo sa tak predtým, než španielski conquistadori, vedení Franciscom Pizarrom, dobyli ríšu Inkov a zmocnili sa Cuzca. Príčinou úteku obyvateľov Machu Piccu mohla byť aj epidémia smrteľných kiahní, ktorá predbehla Španielov a zabila vyše polovicu Inkov. Machu Picchu objavil v roku 1911 americký archeológ Hiram Bingham. Odvtedy sa vedú spory, či tento komplex  možno považovať za luxusné mauzóleum Pachacutiho, keďže budovy pokrývalo zlato, alebo za inkské sídlo vybudované na kontrolu dobytých oblastí a ochranu inkskej aristokracie v prípade útoku, či za miesto, kde inkská šľachta vyhľadávala odpočinok, ba dokonca za observatórium.

  PETRA (Jordánsko)
Oslnivé sídlo nabatejského kráľa Aretasa IV., ktorý žil od roku 9 pred n. l. až do roku 40 nášho letopočtu, sa nachádza na okraji Arabskej púšte južne od Mŕtveho mora, skryté v hlbokej rokli, kam nikdy nedopadá slnečné svetlo. Nabatejskí stavitelia vytesali do ružového pieskovca obytné miestnosti, hrobky, pokladnice, chrámy i kúpele. Niekdajší kočovní pastieri boli tiež majstrami v budovaní tunelov a podzemných vodných nádrží, ktoré zabezpečili dostatok pitnej vody v čase sucha a ochránili skalné mesto pred záplavami v období dažďov. V čase rozkvetu žilo v Petre 20 000 až 30 000 obyvateľov. Do tamojšieho divadla sa zmestilo 4 000 ľudí. Pôvodná pevnosť sa postupne zmenila na rušné obchodné centrum, ktoré kontrolovalo kľúčové obchodné cesty – západovýchodnú, spájajúcu Stredozemie s Perzským zálivom, a severojužnú, po ktorej putovali obchodníci od Červeného mora do Damasku. Po dobytí Rimanmi v roku 106 začalo postavenie Petry slabnúť, až sa okolo roku 700 ocitla v ruinách. Tajomstvo mesta dlhé storočia strážili beduíni. Petru znova objavil v roku 1812 Švajčiar Johann Burckhardt.

 TÁDŽ MAHÁL, AGRA (India)
Mauzóleum je najkrajším klenotom moslimského umenia v Indii. V rokoch 1631 až 1648 ho nechal postaviť piaty moslimský mogulský vládca Šáhdžahán na pamiatku svojej najmilovanejšej manželky Mumtáz Mahál, ktorá zomrela pri pôrode 14. dieťaťa. Hrobka na mramorovom podstavci pri rieke Jamune je vysoká 75 metrov. Jej stavba trvala 22 ro­kov a pracovalo na nej denne 20 000 robotníkov. Na každom rohu podstavca sa týči minaret. Mauzóleum je z bieleho mramoru, jeho povrch zdobia polodrahokamy a drahokamy, kaligrafická výzdoba je z čierneho mramoru. Farba mauzólea sa mení podľa dopadajúceho svetla. Celkovo sa na stavbe použilo 28 druhov nerastov nielen z Indie, ale aj z Tibetu, Číny, Srí Lanky a Arabského polostrova, ktoré sem dopravili na tisícke slonov. V mauzóleu pochovali napokon v roku 1666 aj manžela Šáhdžahána, ktorého zosadil z trónu syn Aurangzéb. Posledných osem rokov strávil vo väzení v neďalekej Červenej pevnosti, odkiaľ mohol vidieť Tádž Mahál z malého okna svojej cely.




 SOCHA KRISTA SPASITEĽA, RIO DE JANIERO (Brazília)

Sochu Krista Spasiteľa so široko rozpaženými rukami na vrchole hory Corcovado nad Riom de Janeirom v štýle art deco slávnostne odhalili v októbri 1931. Navrhol ju Brazílčan Heitor da Silva Costa a vytvoril francúzsky sochár Paul Landowski. Vrátane podstavca meria rovných 38 metrov, má hmotnosť vyše 1 100 ton, rozpätie  Kristových rúk dosahuje 28 metrov. Myšlienka postaviť takýto kresťanský pamätník pochádza už z polovice 19. storočia, keď o jeho financovanie neúspešne požiadal katolícky farár don Pedro Maria Boss portugalskú princeznú Izabelu. V roku 1921 začalo arcibiskupstvo v Rio de Janiero zbierku na výstavbu sochy. Po piatich rokoch ju začali stavať zo železobetónu s vonkajšou vrstvou z mastenca, ktorý dobre odoláva extrémnemu podnebiu. Veľké diely sochy dopravovali ozubenou železnicou. Od januára 2003 sú v prevádzke panoramatické výťahy a pohyblivé schody, takže na vrchol sochy netreba už vyjsť po 220 schodoch.




CHICHÉN ITZÁ, polostrov Yucatán, (Mexiko)

Najznámejšie chrámové mesto v mexickom Yucatáne slúžilo ako politické a ekonomické centrum civilizácie Mayov a Toltékov. Okolo roku 987 tam pravdepodobne ustúpil zo stredného Mexika so svojím vojskom božský vládca Toltékov Topilzin Quetzacóatl, ktorého uctievali ako boha pod menom Kukulcán, čo znamená „operený had“. Jemu je zasvätená Kukulcánova pyramída, ktorá bola posledným a najväčším zo všetkých mayských chrámov. Deväťstupňová pyramída má na každej zo štyroch strán 91 schodov, ktoré symbolizujú dni roka. Schodiská sú orientované presne na štyri svetové strany. Počas jarnej a jesennej rovnodennosti vzniká mimoriadny efekt. Tiene dopadajú tak, že slnečné lúče budia dojem, že operený hadí boh, ktorého hlava a chvost sú vytesané na dolnom a hornom konci pyramídy, ožíva a kľukatí sa z chrámu. Obdobie rozkvetu Chichén Itzá bolo krátke. Okolo roku 1 200 ostalo mesto opustené zrejme po zničujúcom útoku vládcov Mayapanu, ďalšieho mocného mesta na polostrove Yucatán.
Žádné komentáře